Terapia hrou

Hra je pre deti prirodzený spôsob komunikácie. V herni sa hračky používajú ako slová a hra je rečou dieťaťa. Deťom sú počas terapie poskytnuté špeciálne hračky, ktoré im umožňujú vyjadriť to, čo sa im ťažko vyjadruje slovami. Deti majú prostredníctvom hry (vlastným tempom a spôsobom) možnosť posilňovať svoje vnútorné zdroje, budovať schopnosť sebaregulácie a sebapoznania, rozvíjať emočnú zrelosť a osobnostne rásť.

Počas terapie hrou terapeut vytvára bezpečné a starostlivé prostredie, ktoré dovoľuje dieťaťu slobodne sa hrať. Hra je tu chápaná ako komunikačný prostriedok dieťaťa, ktorým vyjadruje svoje myšlienky, pocity, potreby, túžby a svoj vnútorný svet.

Terapeut má možnosť zažívať svet dieťaťa a aktívne s ním zdieľať situácie, ktoré ho priviedli do terapie. Dáva mu dôležitú spätnú väzbu o jeho prežívaní, povzbudzuje ho k slobodnému prejavu bez vlastných komentárov a interpretácií. V herni sa dieťa učí zvládať reálne životné situácie. Využíva na to svoje prirodzené danosti a vnútorné zdroje, učí sa vnútornej sebaregulácii a sebakontrole.

Pre koho je terapia hrou vhodná?

Terapia hrou je najvhodnejšia pre deti od 3 do 12 rokov a to najmä v oblasti prevencie a intervencie duševného zdravia. Znamená to, že je výborným nástrojom ako predchádzať možným ťažkostiam v oblasti prežívania, alebo správania, alebo ako pripraviť dieťa na zmenu, ktorá sa ho bude týkať (narodenie súrodenca, prijatie súrodenca, zmena predškolského alebo školského zariadenia, lekársky zákrok…), ale aj v prípadoch, keď už samotná nežiadúca zmena v správaní alebo prežívaní vplyvom rôznych okolností nastala.

Je prínosná pre deti:

ktoré majú nálepku ako „ťažko zvládateľné“, alebo „problémové“ (časté výbuchy hnevu, plaču, zlosti s možnou prítomnosťou agresie, časté odmietanie, nerešpektovanie hraníc, nerešpektovanie autorít, a.i.),
alebo naopak deti neprimerane bojazlivé, utiahnuté, uzavreté, prejavujúce častý smútok, odmietanie alebo plač,
ktoré majú problémy v rámci kolektívu, alebo s nadväzovaním kontaktov s novými cudzími osobami, či deťmi,
s psychosomatickými ťažkosťami (časté bolesti bruška, bolesti hlavy, tiky, ohrýzanie nechtov, pomočovanie, zadržiavanie stolice),
ktoré majú ťažkosti v rámci zvládania a akceptovania bežných denných rutín (osobná hygiena, ukladače na spánok, stolovanie),
s rečovými ťažkosťami: najmä zajakavosť, mutizmus,
ktoré prechádzajú, alebo prešli rozchodom, rozvodom rodičov, strata blízkeho,
ktoré čaká narodenie súrodenca, alebo po narodení súrodenca,
v záťažových obdobiach (napríklad nástup/zmena MŠ, ZŠ).

Terapia nie je vhodná pre deti s výrazným stupňom poruchy autistického spektra.

Ako dlho terapia hrou trvá a ako prebieha?

Odporúčaný minimálny počet stretnutí je 12. Optimálny počet stretnutí je 30 až 35. Priebeh stretnutí je pravidelný, raz do týždňa v špeciálne zariadenej terapeutickej herni v trvaní 50 minút. Stretnutia sú individuálne, a teda okrem terapeutky a dieťaťa v hrovej miestnosti nie je nikto iný. Rodič má počas stretnutia možnosť čakať v čakárni.
V priebehu terapie sa realizujú aj konzultácie s rodičmi, obvykle po každom 3 až 5 stretnutí (cca 1x mesačne).

Čo povedať dieťaťu o terapii?

Svojmu dieťaťu môžete povedať, že sa každý týždeň bude stretávať s tetou terapeutkou v špeciálnej herni, kde je veľa hračiek. Ak sa vás bude pýtať prečo tam musí chodiť, môžete mu povedať napríklad: „Lebo mi na Tebe záleží a viem, že ti to môže pomôcť.“ Alebo: „Lebo mi záleží na tom, aby si bol/a spokojný/á a šťastný/á.

Čo urobiť pred každou terapiou?

Pred každou terapiou, prosíme, zoberte dieťa na WC a zabezpečte uspokojenie jeho základných potrieb (aby bolo najedené, vyspaté,…). Do herne si so sebou môže zobrať vodu. Ubezpečte dieťa, že naňho budete čakať v čakárni, pokým sa bude hrať v herni.

Čo sa v priebehu terapie môže stať?

Pravidelné stretnutia môžu priniesť veľmi širokú paletu postojov a pocitov dieťaťa. Od radosti, spokojnosti, nadšenia, až po hnev, frustráciu, nespokojnosť či odmietanie.
Vyznie to na prvý pohľad zvláštne, ale presne to je to, čo potrebujeme. Celú túto širokú paletu tónov emócií, ktorým sa deti nevyhnú ani v živote.
Čím skôr sa s nimi deti v bezpečnom prostredí zoznámia, a najmä sa naučia ako ich zvládať, prekonávať, ako na ne reagovať a vhodne s nimi pracovať, tým viac z toho dokážu ťažiť i v neskoršom živote. To, že začnú prežívať a vyjadrovať aj tie „menej príjemné“ emócie je úplne prirodzené, pochopiteľné a do konca i žiadúce.
Deti sa do hrovej miestnosti totiž nechodia hrať, ani si kresliť (aj keď sa to tak na prvý pohľad môže zdať), ale posilňovať svoje vnútorné zdroje, uzdravovať sa a osobnostne rásť.

Po terapii

Vyhýbajte sa otázkam: „No ako bolo v herni?“ „Bolo tam dobre?“ „Poslúchal/a si?“ A podobne. Povedzte len: „Ahoj, vidím, že si už skončil/a a môžeme ísť spolu domov (alebo kamkoľvek máte ešte naplánované).“
Vyhnite sa tiež, prosíme, otázkam na terapeutku v prítomnosti dieťaťa.
Ak sa dieťa rozhodne samé od seba o zážitku z herne rozprávať, samozrejme, pozorne ho počúvajte, ale skôr tak, aby ono viedlo rozhovor.
Niekedy si možno dieťa zoberie domov obrázok, alebo niečo, čo vytvorilo. Namiesto chválenia obrázku, skúste len jednoducho popísať, čo na obrázku vidíte. Napríklad: „Mhm, vidím, že si dnes pri kreslení (maľovaní) použil/a veľa rôznych farieb.“ Alebo len pomenujte aké farby vidíte: „Vidím, že si si dnes vybral/a hnedú, zelenú a veľa modrej farby tu navrchu obrázku....“, alebo: „Vidím, že si sa dnes rozhodol/a nakresliť troch ľudí, domček, na ktorom vidím....“

Plánované ukončenie

K plánovanému ukončeniu terapií dochádza spravidla vtedy, keď došlo k zmierneniu, či dokonca odstráneniu niektorých problémov dieťaťa, keď sa dieťa stalo istejším, sebavedomejším, prehĺbila sa jeho dôvera voči hrovému terapeutovi, prípadne k iným predtým problematickým sociálnym kontaktom.
O ukončení terapie sa spolu dohadujeme približne 4 stretnutia pred samotným ukončením, aby sme na túto zmenu vedeli postupne pripraviť aj dieťa.